Slovenské dotyky

Český autor ani nevie, že píše aj pre Slovákov je název obsáhlé recenze mých knížek v časopise Slovenské dotyky, který vyšel v březnu 2007:

Väčšina českých spisovateľov sa domnieva, že si ich knihy kupujú iba Česi a isto je o tom presvedčená aj Blanka Kovaříková, autorka úspešnej trilógie „Herecké romance“, „Herecké balady“ a „Jak se dědí sláva“. Avšak práve na príklade jej kníh sa dá dokázať, že že tvorba českých autorov diel rôznych zaujíma aj slovenských čitateľov.

Blanku poznám už desaťročia. Bola absolventkou pražskej fakulty žurnalistiky, kde si za tému svojej diplomovej práce zvolila literatúru faktu. Čoskoro sa stala úspešnou novinárkou. Periodiká, ktorými prešla, napríklad denník Noviny, týždenník Národní listy, ba ani Večerník Praha, ktorého piatková príloha bola spojená s jej menom, dávno neexistujú. V súčasnosti je kmeňovou redaktorkou a jednou z pevných opôr ženského časopisu Vlasta.

Vlastná knižná tvorba Blanky Kovaříkovej sa tematicky pohybuje v umeleckom svete. Studnicou trvalej inšpirácie sú pre ňu veľké postavy českého divadla, filmu, ale aj literatúry. I keď ako adeptka žurnalistiky i činná novinárka a spisovateľka vždy preferovala literatúru faktu, neuspokojí sa iba so zhromažďovaním dostupných údajov a dokumentov, s ich zoradením a prerozprávaním životných príbehov populárnych osobností z minulých čias a zo súčasnosti. Pracovnou metódou, ktorú si zvolila, je nadviazať bezprostredný kontakt s „objektom“ a s náležitou pokorou mu ponúknuť, že sa stane jeho spovedníkom.V niektorých prípadoch to už nebolo možné priamo s vybranou osobnosťou, iba s dakým, kto jej bol blízky.

Autorka kníh Herecké romance a Herecké balady si podľa vlastných slov zakladá na tom, že sa od každého z nich dozvedela o niečo viac než to, čo sa už o ňom napísalo. Boli to malé i väčšie tajomstvá až intímnosti, ktoré by iného novinára mohli zlákať, aby ich zneužil. Blanka Kovaříková však dokázala nimi narábať s citom, taktom a patričným rešpektom k človeku, ktorý sa jej s dôverou zveril.

V prvej z knižiek, u ktorej si čitateľský záujem vynútil už druhé vydanie, defilujú také herecké hviezdy nášho divadelného a filmového neba ako Zdeněk Štěpánek, Olga Scheinpflugová, Jaroslav Marvan, Jana Dítětová, Slávka Budínová, Jana Brejchová, Miloš Kopecký a rad ďalších. Tá druhá tiež čerpá zo života mnohých obľúbených umelcov, napríklad Oldřicha Nového, Eleny Hálkovej, Otu Sklenčku, Stelly Zázvorkovej, Zdeny Hadrbolcovej, Petra Haničinca, Jiřiny Jiráskovej, Růženy Merunkovej a iných.

Snaď si ani sama autorka neuvedomuje, aké časté sú v jej knihách aspoň v náznakoch slovenské súvislosti. Niektoré osobnosti účinkovali v istej etape svojej kariéry na slovenskej scéne, iné pútali ku Slovensku citové väzby. Elena Hálková bola dcérou žilinského detského lekára MUDr. Ivana Hálka a tam sa narodila i jedna z jej dcér, ďalšia významná česká herečka Jana Štěpánková. To však už navodzuje podtitul najnovšej, tretej knihy Blanky Kovaříkovej

Jak se dědí sláva,Jablko (ne)padá daleko od stromu.

Sú to ďalšie dve desiatky životných príbehov, avšak tentoraz nie tých slávnych osobností, ale ich potomkov, z ktorých tiež vyrástli úspešní ľudia. Autorka hovorí s deťmi či vnukmi nielen hercov, ale aj režisérov, spevákov, skladateľov a spisovateľov. Začína stretnutím s farárkou Michaelou Procházkovou, pravnučkou Boženy Němcovej. Neraz v rodine hovorili aj o vzťahu jej prababičky k hornouhorskému ľudu a ku slovenskému národopisu.

Blanka Kovaříková dokáže vystihnúť povahy skoro všetkých, s ktorými hovorí o ich rodičoch či dávnejších predkoch: s Kateřinou a Janom, dcérou a synom E. F. Buriana, s Martinom Černým, vnukom Mileny Jesenskej, s Jiřím, synom Otu Pavla, s Evou, dcerou Arnošta Lustiga, s Martinom, synom Jany a Viktora Preissových , s Ester Janečkovou, dcérou Otu Ornesta alebo s Janom, synom Rudolfa Hrušínskeho... Aj tu sa sotva nájde meno, ktoré by slovenskému uchu znelo cudzo. Naschvál som sa vrátil k menu Kristina Batystová, ktorej meno som nepoznal. Ide o vnučku Martina Friča, ktorý už ako šesťnástročný vystupoval v kabaretoch aj na Slovensku.

Bonbónik, z ktorého mám mimoriadnu radosť, som našiel niekde uprostred knihy, kde je zaradených zo šesť strán , ktoré vznikli z Blankinho stretnutia so Zuzanou Krónerovou. Tiež ju najprv charakterizuje: „...je velmi temperamentní žena a má tak velký smysl pro humor, že v ní člověk chvílemi nachází i kus chlapa. Nevadí jí hrát drsňačku, ošklivku, šklebit se a vůbec dělat cokoliv, když si to scénář žádá.“ Jozef Kroner bol síce hercom dobre známym nielen na Slovensku, ale aj v Čechách, napriek tomu sa tu dozvedáme pre menej informovaných a mladších veľa nového. Napríklad, že mamička, Zuzany, Tereza Hurbanová, bola tiež herečkou. Avšak nech o svojej rodine prehovorí sama Zuzka Krónerová, ktorej slová autorka uvádza v češtine:

„Mamička pocházela ze Záhorí, což je blízko Moravy, kde se mluví nádherným dialektem, bohatším než je spisovná slovenština. Její maminka, moje ٫starenka‛ byla nejvtipnější člověk, jakého jsem poznala. Vyjadřovala se jen v příslovích a pořekadlech. Máma byla hvězdou Martinského divadla, když tam otec přišel jako elév. Ona pocházela ze šesti dětí, otec z dvanácti, takže i když jsem jedináček, mám košatou rodinu. Před pár lety jsme založili tradici, každoroční slet v Považské Bystrici. A sejde se nás klidne i padesát.“

Začítajte sa do niektorej z kníh Blanky Kovaříkovej a poznáte z nej aj ju samu.

Juraj Szántó